HUFFI POST

Posledný týžden v mesiaci máj som sa rozhodol na trošku neobyčajný výlet. Chcel som spoznať Áziu trošku inou optikou ako bežný turista. Využil som ponuku priateľa z Taiwanu (btw. rodený Taiwanec), ktorý je učiteľ anglického jazyka v meste Taičong vzdialeného asi hodinu vlakom od hlavného mesta Taipei. Z Taiwanu som mal naplánované pokračovať výletom do Thajska, alebo do Kuala Lumpur. Všetko malo záležať na počasí, pretože sa začalo meniť. Od júna mali prísť dažde a tajfúny.

Moje dobrodružstvo odštartovalo na Viedenskom letisku cez Bangkok do Taipej. Prvý dojem z výletu bol pre mňa veľmi šokujúci. Na check in vo Viedni som videl pre náš let iba aziatov. Bol som jediný človek bielej rasy. Na tento pocit som si časom zvykol.

Let trval približne 17 hodín s medzipristátím v Thajsku. V Bangkoku sme stáli cca 6 hodín.

V Bangkoku po pristátí sme absolvovali maximálne dôkladnú prehliadku. Skenovali nie len kufre a príručnú batožinu, ale som aj absolvoval sken celeho tela a musel som sa vyzuť až do ponožiek a prejsť po špecialnom koberci asi 5 metrov. Význam tejto prehliadky som moc nepochopil, ale vraj je to kôli drogám a teroristom, pretože koberec obsahoval špeciálnu chemikáliu, ktorá rozpozná konzumenta drogy. 

Kufor som odložil do úschovne a vybral som sa na prieskum Bangkoku. Mal som na to cca 6 hodín. Ešte predtým som chcel vykonať potrebu kam chodí peši aj kraľ, avšak po vstupe na toaletu som si to rozmyslel. Misa bola plná vody až po okraj. Spláchnutie nepomohlo. Inak toalety boli pomerne čisté, len tá voda v mise ma odradila. Spoliehal som sa na niaku reštauráciu v centre Bangkoku, čo bol ale omyl, pretože tam boli  vačšinou takzvané turecké wc. To znamenalo dieru do podlahy a miesto toaletného papiera je tam hadica so studenou vodou na umytie vášho pozadia. K utretiu mokrej časti tela môžete použit uterak, ktorý je k dispozícií. Jeho hnedá farba vás určite spoľahlivo odradí od utierania. Radšej budete mokrý a v obchode si kúpite servítky.

Po veľmi kratučkej navšteve Bangkoku som nastupil na palubu lietadla so smerom na ostrov Taiwan, konkretne do Taipej. Let bez turbulencií trval cca 3 hodiny.

Letisko v Taipej je naozaj veľmi pekné, wc skutočne čisté. Všetko je maximálne automatizované. Pri vstupe do krajiny cez imigračného úradníka som ako občan EU musel vyplniť dotazník. Potom moju tvár pri okienku odfotila kamera, musel si nechať zoskenovať odtlačky prstov na oboch rukách. Všetko pri celkom príjemnej komunikácií s imigračných pracovníkom. Pri otázke prečo taka dôsledná identifikácia padla odpoveď, že všade v uliciach majú kamerový systém a teraz moja fotka koluje v databaze, takže, ak urobím priestupok, možu ma vystopovať a pri odchode z krajiny zadržať. Na otázku, či je aj na Taiwane terorizmus, úradník nechapavo zakrutil hlavou a jeho odpoveď bola NIE. U nás je snaha čo najviac obmedziť prichod moslimských či už turistov, alebo pracovníkov.

Môj prvý šok na Taiwane spôsobil kamarát, ktorý ma neprišiel na letisko čakať. Miesto seba poslal len SMS, že ma čaká v Taipej. Musel som sa do hotela v centre mesta dopraviť sám. Systém dopravy je uplne iný ako v európe. Letisko je vzdialené od centra Taipej asi 45 kilometrov. Túto vzdialenosť je možné zdolať vlakom, alebo autobusom. O týchto možnostiach som ale iba hlmlisto tušil. Po prekonaní všetkých podrobných kontrol som začal uvažovať, ako sa dostať do hotela. Môj prvý krok bola zámena penazí. Za sto euro som dostal približne 3000 TW dolárov. 

S Taiwanskými dolármi bežím k prvému okienku a snažím sa kupiť lístok do centra Taipej. Pracovníčka bezchybnou angličtinou vysvetluje, že priami vlak, či autobus do centra nie je. Mam sa isť pozreť na mapu a potom si až vybrať, ktorým spojom chcem cestovať. Zaujímavé bolo, že všetci zamestnanci letiska mali cez tvár hygienické rúško, ako by boli v nemocnici, takže som im v podstate do tváre ani nevidel.

Zvolil som si možnosť rýchlovlaku na hlavnú stanicu Taipej. To som, ale ešte nevedel, že tu len končia vlaky z letiska a nenadväzuje tam žiadna iná verejná doprava. Rýchlovlak ma len 3 zástavky a 45 km prekonal cca za 15 minút. Priemernú rýchlosť mal okolo 180 km za hodinu a to som netušil, že pojdem na Taiwane vlakom, ktorý bude šlapať priemernou rýchlosťou 330 km.

Už len cesta bola zážitok. Úplne iná architektúra a príroda ako na Slovensku. Taipej má približne 7 milionov obyvateľov, ktoré sa počitajú v dosahu metra. Samotné Taipej obýva asi 2 miliony ľudí.

Po príchode na vlakovú stanicu som mal pocit ako keby som bol jediný beloch na celom Taiwane. Nikde žiadny človek bielej rasy.

Zúfalo som sa snažil dopátrať k možnosti prepravy hromadnou dopravou do môjho hotela. Po chvíle som to vzdal. Musel by som ísť na úplne inú stanicu metra vzdialenú od budovy hlavnej vlakovej stanice približne 200 metrov. Napriek malej vzdialenosti som vôbec netušil ako a kam sa mam vybrať. Po chvilke nastala rezignácia a rozhodol som sa ísť menej komplikovanou cestou a zobrať si taxik. Pri východe stál chlapík v obleku. Hned sa pri mne pristavil a hovorí, že pokial chcem taxi tak nech idem s ním. Bol to štátny zamestnanec, ktorý mal na starosti objednávanie a koordinovanie taxikov na stanici. Opýtal sa ma kam chcem ísť aký komfort vyžadujem a podľa toho mi pristavil auto. Taxikár nevedel po anglicky tak som mu dal len papierik s adresou hotela do ruky a cestu nechal na ňom.

Po príchode pred hotel hneď ku taxi pribehli zamestnanci hotela aby mi zobrali batožinu. Do ruky mi dali niaky papierik s číselkami. Až neskôr som zistil, že na tomto papieriku bola napísaná ŠPZ taxíka. Pokial by som bol nespokojný s cenou môžem zavolať taxislužbe a reklamovať cenu.

Hotel bol naozaj veľmi veľký v európským štýle. Po sprche mi volá kamarát, že ma čaká na recepcii a ideme na večeru.