Tranz
Po mimoriadnom úspechu ceremoniálu Olympijských hier v Londýne a divadelnej hry Frankenstein sa s Danny Boyleom stretneme opäť aj v kinách. Mamutia zodpovednosť si zrejme vyúčtovala ambicióznosť – keďže oproti indickému milionárovi a horolezcovi uviaznutom v skalnej rokline je Tranz mierne nadpriemerným komerčným produktom. Novinku s režisérovými staršími dielami spája hlavne netradičný štýl rozprávania zameraný na zmäteného hlavného hrdinu. Simon sa ocitá v zvláštnej expresívnej realite plnej znepokojujúcich vízií a snových interiérov. A príbeh k nemu opäť nebude veľmi milosrdný – práve vývoj jeho osobnosti počas filmu je tým najzaujímavejším, čo dokáže Boyle spolu s hereckým predstaviteľom Jamesom McAvoyom ponúknuť. Toho postava najprv nezaujímala, „Keď som sa však dostal na pätnástu až dvadsiatu stranu scenára, začal som tušiť, že sa charakter vyvíja. Potom sa niečo stalo a až do konca som bol hladný, aby som si zahral túto úlohu.“
Dlhoročný režisérov spolupracovník, scenárista Jon Hodge prepísal televízny film z roku 2001 do postmodernejšej verzie ovplyvnenej Počiatkom alebo Večným svitom nepoškvrnenej mysle. Z jedného si požičal tému obsesívnej lásky, z druhého motív zabúdania a z oboch surrealistické pátranie vovnútri ľudskej mysle. Na rozdiel od nich však Boyle prekvapivo veľa času trávi v realite – kde v podstate iba rozohráva (viac-menej) bežný milostný trojuholník. Tempo filmu je tradične pohlcujúce – režisér niekedy videoklipovito upravuje strih obrazu do rytmu hudby, ako v prípade pesničky od britskej dvojice Unkle (Hold my hand) počas scény lúpeže. Výrazná je aj práca s komponovanou hudbou, ktorú pre film vytvoril člen skupiny Underwold Rick Smith.
